Donedávna som sa bezcieľne potuloval ulicami mesta, snažil sa vyhýbať ostatným psom a hlavne ľuďom, nájsť niečo na jedenie a každý deň tiež miesto, kde by som mohol spať. Bolo to náročné a bol som slabý a veľmi unavený.
Aj keď som sa snažil byť nenápadný, museli si ma ľudia predsa len všimnúť, pretože raz ich prišlo viac a zabránili mi v úteku.
Neboli zlí, mali jedlo, hovorili na mňa ticho a nechali ma pomaly prísť k nim, oňuchať im ruku a vziať si z nej niečo, čo voňalo už na diaľku. Predtým som ľudí poznal len z diaľky, keď na mňa pokrikovali a niektorí hádzali aj kamene.
Toto bolo iné, a hoci som sa veľmi bál, niečo ma k nim predsa len ťahalo. Keď som jedol, dali mi na krk nejakú farebnú šnúru, a aj keď som sa vydesil, zase ma nechali si na ňu zvyknúť a prísť na to, že mi neublížia.
Nakoniec som sa nechal prehovoriť a naskočil s nimi do veci, ktorej hovorili auto.
Zaviezli ma niekam, kde to ale vôbec pekne nevoňalo a bol tam človek v zelenom oblečení a veľký stôl a ja som sa veľmi bál, ale siahal na mňa jemne a potom som počul, že som síce chudý a zanedbaný, ale mladý a zdravý.
Asi to bola dobrá správa, pretože sa všetci usmievali.
A potom som dostal svoje miesto a misku v útulku, kde boli okolo ďalšie psy a ľudia sa o nás pekne starali. Čoskoro som nabral na váhe a jedného dňa, keď sa zase blížili s miskou, sa stalo niečo zvláštne, čo som doteraz nepoznal. Chvostík sa mi začal pohybovať zo strany na stranu a cítil som veľkú radosť.
Potom som si všimol, že do útulku občas prídu cudzí ľudia, prezerajú si nás a občas sa s nimi ide nejaký psík prejsť.
Stáva sa, že sa niektorí psí kamaráti už do svojich klietok nevrátia. Vždy, keď prídu takí ľudia, sa väčšina psov nahrnie k mrežiam a snaží sa upútať ich pozornosť.
Nechápem to, a tak sedím vzadu pri stene a len sa rozhliadam. A je mi tak zvláštne smutno.
A potom, jedného dňa, prišlo za nami nejaké dievča. Išla pomaly a do každého koterca sa pozorne pozerala. Tie predchádzajúce návštevy ma nechávali pokojným, ale tentoraz to bolo iné. Krásne voňala a páčil sa mi jej pokoj. A tak, keď sa blížila, som aj ja opatrne prikročil k mrežiam a zamával chvostíkom, ako som sa už naučil.
Pozrela sa na mňa svojimi veľkými očami ak ďalšej klietke už nešla. Sadla si ku mne a niečo mi rozprávala.
Slovám som nerozumel, ale ten hlas by som mohol počúvať celý deň. Potom sa zdvihla a odišla, a to som sa vyplašil, bál som sa, že už nepríde. Ale za chvíľu prišla aj so správcom, odomkli mreže a ja som ju mohol prvýkrát pozdraviť a privoňať si k nej zblízka.
Už sme spolu desať rokov a ja veľmi želám každému v útulku, aby mal také šťastie ako ja.
Zdieľajte tento potešujúci príbeh so svojimi priateľmi milujúcimi zvieratá!
Prečítajte si tiež:
- Psík strávil 10 rokov v útulku a nikto ho nechcel: Adoptovala si ho táto žena, ktorá mu zmenila život!
- Muž si adoptoval hendikepovaného psíka: Trojnohý chlpáč vyzerá akoby bol z gumy!
Desiatky tisíc psov a mačiek každoročne skončia v útulkoch, či už kvôli zanedbávaniu, zneužívaniu alebo opusteniu.
Zvážte adopciu pred kúpou. Navštívte miestne útulky, každý pes alebo mačka si zaslúžia spravodlivú šancu na milujúci domov.
Ďakujeme všetkým anjelom, ktorí dávajú pozor na malé a nevinné obete krutosti a zanedbávania.